Žiarlivosť

21. října 2012 v 10:43 | Moni-Zoe

Chcela by som napísať aj pár viet na tému žiarlivosti v našom živote. Je to aj tým, že tento nesvár nám skutočne bráni v prežívaní skutočnej a čistej lásky. A ničí nejeden partnerský či priateľský vzťah. Prečo tomu tak je? Určite poznáte názory väčšiny ľudí, že kto nežiarli tak nemiluje a že trošku žiarliť je zdravé. Nesúhlasím, ani najmenšie zrnko tejto choroby nie je pre nás dobré. Áno, je to choroba duše. A ako každá choroba sa musí liečiť. A ako každá choroba sa dá vyliečiť. Sama mám s tým opäť osobné skúsenosti. Lebo ako každý človiečik aj mňa tento svár postihol v dávnejšom životnom období.


Aj keď sa nemám čím chváliť, v podstate som na seba hrdá, lebo som si uvedomila, že táto choroba ma len ničí. A v tom je krása života - v uvedomení si. Stále čítate či počujete: žiť život vedome tu a teraz. A to sa týka všetkých aspektov nášho života.
Prečo vlastne žiarlime? Jednoduchá odpoveď, zo strachu. Áno, máme strach, že ten koho milujeme nás môže opustiť, že ho môžeme stratiť, že nám ho niekto vezme a podobne. A tak tú osobu, ktorú milujeme začíname postupne k sebe pútať a zisťujeme, že ju čím ďalej tým viac začíname vlastniť, miesto toho aby sme ju čím viac milovali. Samozrejme si to ospravedlňujeme tým, že ale veď ja ho/ju tak milujem. Tak samozrejme, že máme strach. Alebo sa začneme užierať tým, že čo keď nás nemiluje tak ako ho/ju milujeme my. Máme v hlave určité predstavy o láske, jej prejave o vzájomnom vzťahu. A akékoľvek vybočenie z týchto predstáv už považujeme za riziko. Už si dávame otázku, keby ma miloval/-la tak by sa zachovala inak, toto by urobil/-la inak a podobne. A už je v nás to semienko usadené. Nuž a potom ho začíname výdatne zalievať ďalšími nezmyslami, ktoré nám podsúva do mysle naše "úžasné" Ego. Až máme z toho doslova záhon žiarlivej buriny v našom srdci. Kde už nemá miesto žiadna láska, ten krásny kvet "láska" je zadusená touto burinou. A to myslím doslova.
Prečo si necháme život ničiť takouto burinou? Prečo sa jednoducho nedokážeme úprimne tešiť vo svojom srdci? Prečo tak lipneme na predstavách a konvenciách? Prečo stále podliehame strachu? Dosť veľa otázok na dosť úvah. Ale treba konečne začať. A kde najlepšie ako u seba samého?
Ako to dokázať, ako sa vyliečiť, ako nepodliehať strachu? Nuž ja som na to šla s tým uvedomením. Dala som si jednoduchú otázku - chceš sa radovať zo života alebo trápiť sa a užierať bez jediného podstatnému dôvodu? Odpoveď vám bude zrejme jasná. Zvolila som si tú prvú možnosť. Bez emócií som sa na celú vec pozrela úplne z iného uhlu. Rozobrala som to do najmenších častí a opäť poskladala. Nemala som najmenší dôvod túto chorobu v sebe ďalej trpieť. Môj partner ma miluje a prejavuje mi lásku najlepšie ako vie. Je úprimný a nič netají. Čo viac by som si mohla želať. Podporuje ma v tom čo robím, v tom čo vytváram. Necháva mi priestor na môj prejav. Necháva mi priestor na voľné dýchanie a na moju osobnú slobodu. A plne mu dôverujem tak isto ako on mne a to čo som našla v ňom má aj on to isté v mojej osôbke.
Nebolo jednoduché sa vyrovnať s tým, že nie som jediná žena s ktorou si dokáže rozumieť, s ktorou rozvíja svoje koníčky. Ale znova tu bola otázka s dvomi odpoveďami. Buď sa na to pozriem inak alebo sa nechám zožierať. Písala som že žiaden človek Vám nemôže dať plných 100%, že tak maximálne 80% . A nemôžeme očakávať, že s nami bude zdieľať zasa tých 100% jeho času. To ani nemôžeme žiadať, a kto to očakáva tak mu to prinesie len sklamanie. Môže sa mu vyvarovať tým, že si uvedomí že partner tu nie je len pre neho, ale že sa s ním chce deliť o radosť, lásku a priateľstvo aj niekto druhý. Nesmieme lipnúť na predstave že len my vieme učiniť partnera šťastným, že len my ho máme právo milovať a že len my máme nárok na jeho lásku a čas. A najmä nevstupujme do vzťahu s tým že príde náš princ, či princezná a urobia nás šťastnými a budú nás a len nás milovať do konca našich dní. To už nie je romantická predstava skôr riadne strelená utópia. Všetku lásku sveta a všetko šťastie sveta nosíme v sebe. Takže treba ho len dať von a prejaviť a nie čakať že nám to niekto dá.
Pre vzťah je len prínos, keď partneri trávia čas nielen spolu ale aj so svojimi priateľmi, ktorí ich rovnako obohacujú a rovnako majú nárok tešiť sa z ich prítomnosti. Nemáme žiadne právo vlastniť všetok čas a všetku lásku našej milovanej osoby. Láska je o milovaní, láska je o slobode. Láska nie je podmienka ani otroctvo. Keď milujem, tak milujem celým srdcom a celú bytosť so všetkým čo k nej patrí. Teda aj jeho či jej svet a jeho či jej priatelia a všetko čo ho teší a spôsobuje mu prirodzenú radosť v srdci. Má nás tešiť, že okrem nás sú tu osôbky s ktorými je náš partner šťastný. Osôbky ktoré ho milujú rovnako čisto a úprimne ako my. Pokiaľ zvolíme tento prístup a tento pohľad na lásku a na vzťah, tak žiadne semienko žiarlivosti sa v nás nemôže usadiť. Ja to vnímam ako prínos do môjho vzťahu s milovanou osobou. Takéto priateľstvá sú ako hovorím ja, prirodzenou výživou partnerského vzťahu.
Môžem za seba napísať, že to ide. Tvrdím že všetko ide, stačí len chcieť a urobiť prvý krok, za ktorým budú nasledovať ďalšie. Vždy si treba dať otázku - chcem prežívať radosť, lásku a pochopenie alebo sa užierať nezmyselnými pocitmi? Vždy je možnosť voľby, je len na nás akú zvolíme. Verím že v hĺbke každého z nás je čistá láska, pochopenie a účasť. Každý z nás má v sebe svoj vnútorný hlas, spojenie s našou podstatou s naším JA. A práve intenzívne spojenie s našim JA nám umožňuje správne rozhodnutia a správne pohľady na ľudí a vecí okolo nás. Nechcem zámerne použiť slová ako dobré a zlé. V podstate nie je ani dobré ani zlé, teda vo sfére absolútna. Skôr to nahradím slovami - to čo nám slúži na vyjadrenie toho čím sme a to čo nám neslúži, čo nás nedostatočne vystihuje. A my sme láska a svetlo, nie sme žiarlivosť a temnota. Teda je len na nás čo prejavíme, čo sa rozhodneme vyjadriť a prežívať. Buďme v spojení so svojím JA. Deň čo deň prehlbujme a upevňujme toto spojenie a verím že nám bude svetlom na našej ceste poznania a prežívania a vyjadrenia toho, čím sme.

K tejto téme vrele odporúčam článok z mojej obľúbenej stránky jogin.cz.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 zdenas-world zdenas-world | E-mail | Web | 21. října 2012 v 13:01 | Reagovat

Náderne napísané, je v tom naozaj veľa ponaučenia, všetko vysvetlené :)
Verča tiež píše úžasne, vidno po kom to má :)
Len tak ďalej :)

2 Amber Girl Amber Girl | Web | 18. listopadu 2012 v 16:03 | Reagovat

[1]: Troška opačne. :D To ona bola inšpirovaná mnou. :) Len tak na okraj. :D Ale ide jej to. ;D

3 amyn amyn | 31. ledna 2013 v 7:42 | Reagovat

žiarlivosť nie je burina ...je to emócia ...zbaviť sa žiarlivosti celkom, znamená ochudobniť sa o tento pocit ...že dobré? ...nemyslím :-)je treba v živote ale všetko dávkovať s mierou :-)...ako aj dobrú Whisky :-)))ale pekne napísané, s veľkou mierou realistického pohľadu na svet :-) ďakujem autorke

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama