Škola, výchova a naše deti

6. listopadu 2012 v 8:19 | zoja.zoe

Tento článok chcem venovať úvahe o našich deťoch, konkrétne tomu ako sa k nim správame. Je to aj tým, že si uvedomujem fakt, že sú našou budúcnosťou. A keď vidím akých chýb sa dopúšťame voči nim, nemôžem zostať voči tomu hluchá a slepá. Pretože aj mne je dopriate prežívať ten úžasný dar, byť rodičom. Práve preto si uvedomujem, aká dôležitá je výchova, prostredie, v ktorom deti rastú, ale aj školský systém. Treba si uvedomiť, že naše deti v školách trávia asi tak tretinu svojho života. Preto, by sme si mali uvedomiť, aký dôležitý je tento systém pre ich vývin. Možno niektorým, tak ako aj mne, však tento dnešný systém príde značne nefunkčný a najmä neslúžiaci účelu.


Tak ako aj v iných oblastiach nášho života, aj tu nie je rovnováha. Myslím , že školský systém vôbec nenapreduje s dobou. Ale najmä nenapreduje s vývinom našich detí. Ja patrím do generácie 70-tych rokov. Pamätám si ešte časy mojej školskej dochádzky. A pamätám si aj to, že som do školy chodila rada. Samozrejme, že som mala svoje obľúbené, ale aj tie menej obľúbené predmety. Ale mala som pocit, že nebol na mňa kladený až taký nápor. Aj učitelia mi prišli viac uvoľnení, vedeli nás zaujať, spraviť hodinu zaujímavejšou. A v tom je rozdiel medzi tým mojim a dnešným systémom.
Dnes sa kladie dôraz na fakty, fakty a fakty. Do detí doslova nalievame tisíce informácií. A výsledok? O rok už nevedia, čo sa učili. Vidím to na mojej staršej dcére. Aký to má zmysel? Spraviť z nich schránky údajov? Problém je v tom, že sa nevychádza zo základného potenciálu našich detí. V prvom rade je to opäť iná generácia, duchovne vyzretejšia, vnímavejšia a najmä má viac vyvinuté logické myslenie. Prečo neprispôsobiť osnovy tak, aby sa ich potenciál rozvíjal. Miesto toho, že ho dnes ubíjame. Každé dieťa je individuálne. Dnes je takýto individuálny prístup len na určitých súkromných školách. Ale prečo ho nepreniesť aj do štátnych škôl? Viem, nájde sa veľa tých, ktorí budú namietať , že na takých školách sa deti nič poriadne nenaučia, že máju problém potom prejsť napr. na odbornú školu, či gymnázium. Áno, ale je to spôsobené tým, že prejdú na školu s iným systémom a prístupom. Zmenila by som veľa vecí, napr. v matematike viac rozvíjať to logické myslenie, rôzne logické hry, hlavolamy. A pokiaľ vidím, že dieťa má skutočne talent na prírodné vedy ( matematika, fyzika, chémia), tak ho zaradím do triedy, kde sa učiteľ špeciálne venuje týmto deťom. Potom miesto faktov, by som deťom pripravovala projekty, napr. v geografii, dejepise. Jednoducho im to priblížiť inak. Ak ešte uznáme, že napríklad také dejiny aj tak nie sú napísané presne podľa skutočných udalostí, ale že sú zámerne upravované. Zaradiť do hodiny diskusiu na danú tému, či učivo. Aj jazyky by nemali byť tak veľmi vyzdvihované, veď od malička počujete len jazyky, jazyky. V poriadku, som okrem materinského jazyka ešte za jeden svetový. A kto na to má skutočne bunky, nech sa páči nech sa naučí aj päť jazykov. Ale dnes to vidím tak, že deti neovládajú poriadne ani ten svoj materinský a nevedia sa v ňom správne vyjadrovať. Nezdá sa vám to divné?. Mne áno. Viem si predstaviť urobiť školu pre deti príťažlivou. V rámci hodín telesnej výchovy zaradiť jógu, alebo základy tanca, nie drezúru v podobe gymnastiky a atletiky. A komu to ide o niečo slabšie je označený fanatickou učiteľkou telesnej výchovy za slabocha a poleno. Prečo? Kto má nadanie na šport, ten by mal svoj talent rozvíjať aj v takej skupine detí. Dnes keď to vidím , ako sú deti znechutené, tak si hovorím, aký to má účel. Vyjde mi len jedna odpoveď. Aby sa deti pripravili na to, že celý život budú na ne kladené rôzne požiadavky a úlohy, nie jedna či dve, ale aj desať naraz. Čo nám to pripomína? Naše zamestnanie, našu prácu v ktorej trčíme od rána do večera. Prakticky v nej strávime väčšinu nášho života.
A chceme toto isté pre naše deti? Znechutiť im život od detstva? Nielen systém školstva je pre naše deti nevyhovujúci, ale aj naša výchova detí by mala prejsť určitou zmenou. Aj tu je málo rozvíjané duchovno, pochopenie a láska. Deťom dávame opäť viac materiálna. Lebo my sami ako deti sme nemali dostatok, tak to chceme vynahradiť tým, že svojim deťom dávame priam prebytok. Nuž možno vaša dcéra miesto ďalšieho kusu oblečenia potrebuje skôr vypočuť, čo ju trápi, potrebuje cítiť, že jej rozumiete, že vám na nej záleží. Viem, že najmä v puberte je to zložité. Ale aj my sme ňou prechádzali a už dávno zabudli aké to bolo, keď sme boli deťmi. Skúste si spomenúť, na to, aké to bolo často krát zraňujúce, ten fakt, že vám nik nerozumie, že vás nechápe, že vás považuje za malé decko. Ja si tie pocity viem vybaviť aj dnes po toľkých rokoch. Rodičia sa vzďaľujú od svojich detí. Nestačí byť s dieťaťom fyzicky deň čo deň a pritom sa nevedieť porozprávať, zahrať sa, rozvíjať v dieťati to, čo ho baví. Niekedy je lepšie sa mu každý deň venovať hodinu, či dve, ako byť s ním celé dni a pritom chodiť okolo seba bez povšimnutia. Je to rovnaký vzťah ako aj všetky ostatné, ktoré v živote máme. Je rovnako dôležitý a platia preň rovnaké pravidlá, ako aj pre tie ostatné. Láska, pochopenie, účasť, otvorenosť a úprimnosť. Vedieť sa otvoriť, pokiaľ chceme aby sa aj dieťa otvorilo. Ja sa s mojimi dcérami rozprávam otvorene, viem že sa im o niečom hovorí ťažko, ale nakoniec to dajú zo seba von. Často si myslia, že nie sú dobré, alebo že robia zlé veci. Často si myslia, že ja som lepšia. Keď im sama poviem, že tie veci robím aj ja, alebo som ich robila, sú v šoku. V tom je niekedy problém, deťom radíme, čo je dobré, čo je zlé, ale pritom to zlé robíme sami a pokrytecky sa pritom tvárime, že my nie. V tom je tá otvorenosť a úprimnosť, tak ako v každom vzťahu. Každý rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje najviac, stačí mu len načúvať , samé vám to povie. Skúsme sa zastaviť a vypočuť si ho, odsunúť našu prácu nabok a pozrieť sa, čo nové vytvorilo.
Moja mama ma vychovala najlepšie ako vedela, za čo som jej skutočne vďačná. Dala by za mňa a za brata aj život, veľmi sa obetovala. Ale viem jedno, že miesto dokonale čistej domácnosti a poriadku, by som prijala vtedy viac rozhovorov. Lebo tie mi často chýbali. Preto sa snažím s dcérami rozprávať tak často, ako sa len dá, lebo viem podľa seba, aké dôležité je to pre dieťa. Samozrejme aj mne to občas ujde, zvýšim hlas, alebo som príliš kritická, ale vždy prídem za jednou, alebo za druhou a poviem prepáč, že som na teba zvýšila hlas, alebo ťa nepočúvala. Nikdy nie je neskoro povedať "prepáč". Deti to pochopia, sú veľmi vnímavé a chápu viac ako si vieme predstaviť. A sú v láske ešte tak čisté a úprimné, žeby nás v mnohom mohli inšpirovať.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama